Život obyčajne neobyčajného človeka

19. 1 2009 Po nedeli prichádza pondelok. Keďže aj tentokrát som zaspala neskoro (o piatej), tak tým pádom som vstala o desiatej. Ak som chcela raňajkovať musela som ísť do obchodu, čo nehrozí mojej sestre. Tá by radšej umrela od hladu, než by mala ísť do obchodu. S pokrčenou tvárou, s očkami ako pomlčky som vyšla na ulicu a do obchodu. Predavač v obchode sa na mňa milo usmial, keď si všimol línie môjho vankúša na mojej tvári. Trošku som sa zahambila ale čo už. Určite budú aj horšie veci. Nakúpila som čo sme potrebovali a utekala som domov =o). Naraňajkovali sme sa, ja som trochu poupratovala, sestra šla písať diplomovú prácu a mamina šla na rehabilitáciu. Cez deň som absolutne nič nerobila. Pozerala tv, hrala som sa so psom, sem tam vybehla pozrieť poštu na nete. Proste nudaaaaaaa. Pred večerom nás prišiel pozrieť sestrin a môj kamarát (dlhoročný, už ho berieme ako brata a naši ako syna). Keďže som chcela zafajčiť a nie jednu cigaretu, tak sme šli k nemu na kávu. U nich sa totiž fajči. Čiže, čo môže byť lepšie ako kombinácia kávy a cigarety. Pokecali sme, prečítali dennú tlač, pospomínali na zábavne situácie z nášho života, polúštili krížovku v časopise Plus 7 dní a šli spokojne domov. Po príchode domov som sa prezliekla do pyžamka, nalakovala nechty a sadla za komp so zámienkou, že vám niečo napíšem. Bola pri mne trocha mamina a opýtala sa ma či som nezabudla na svoju nalepšiu kámošku. Má totiž dnes narodeniny. Fakt hamba mi. Celý minulý týždeň narábam s jej darčekom a dnes, keďže sme sa nevideli a darček mám kúpený, tak som jej mala aspoň dať najavo, že viem že má narodeniny. Napísala som jej sms až o pol 10 večer. Určite jej došlo, že som na to pozabudla. Čo už? No nič. Deň sa pomaly končí a ja mám pocit, že sa málo zamestnávam. Hmm mám pocit,že mi to ochvíľu skončí,keď nastúpim znovu do školy. To zase bude. ---PS: chcem sa poďakovať Kristianovi za pozitívne hodnotenie a za prečítanie mojich riadkov.