Život obyčajne neobyčajného človeka

13.1 2009 Deň ako každý iný, pracovný deň. S ťažkým raňajším vstávaním. Vstala som skôr ako obvykle, pretože som si chcela umyť vlasy. Prvá miestnosť čo som ráno navštívila bola kúpeľna. Ráňajšia voda trošku preberie. Po návšteve v kúpeľni som sa vybrala na návštevu do kuchyne. S osuškou na hlave a rozospatou chôdzou som zišla schodiskom dolu do haly (po tme, veď na čo budem páliť elektrinu zapálim ju až v kuchyni), cez halu až do kuchyni. Hľadajúc vypínač v rozospatom stave som ho našla a čo čert nechcel, ako som po ňom klepla, že si prosím trochu sveta, strelila žiarovka a vybila som poistky v celom dome. Keby to bola len vyhodená fáza človek si s tým poradí, ale na poistky tu bol otec. Otec vstával do roboty neskôr ako ja. Viete si asi predstaviť aký bol nadšený, že musí vstávať. Lenže ja tiež nemôžem za to, že sa vybili poistky. Poistky sa nahodili a opäť bolo všetko v poriadku. Raňajky som vybavila rýchlo. Potom rýchlo umyť zuby, vyfúkať vlasy a urobiť pracovný make up. Najhoršie na ránu je sadať do studeného auta a ešte horšie oškrabovať auto od námraze. Cesta do práce ubehla raz dva. Zaparkovala som tam kde obvykle. Urobila som bezpečnostné opatrenia, aby som tam mala auto, keď sa vrátim. Zamkla som ho a kráčala k monobloku novej nemocnice. Ako každé ráno skôr ako vleziem do budovi hodím si jednu cigaretku, lebo nasledujúca cigaretka je až niekedy pred večerom. Ranný rituál bol splnený môžem sa ísť prezliesť do bielej uniformy. V bielej uniforme sa dotrepem na oddelenie, vypočujem si hlásenie a začína sa makať. Ranná vizita, vybavovanie ordinácii, preloženie pacientov na odddelenie, príjem pacientov zo sálu a výnimočne aj z ARA ak ich už stabilizovali. Čiže nič výnimočné, obyčajný alias normálny pracovný deň. Bolo toho dosť pracovať 12hodin v kuse. Po šichte som chcela byť doma čím skôr. Veď človek je unavený, hladný a neviem čo ešte. Po príchode domov som sa decentne napapala, aby človek potom nevyzeral ako prasa, osprchovala a ľahla trochu pred telku v tom zmysle, že večer nejdem von, lebo nevládzem. V polomŕtvom sledovaní TV mi zazvonil telefón. Volal mi "škoda 120" či sa mi s ním a s "555" nechcem ísť na kávu. Odmietla som ich. Asi o 10 minút mi prišla sms od Pána posteľové scenérie, či nemám čas a chuť sa stretnúť. Ja som mu napísala, že čas mám ale chuť, že záleži na čo. Po krátkej chvíli spätná sms, že potrebuje sa so mnou porozprávať, uvažovala som či to bude dobrý nápad aby sa to nezvrtlo opäť do postelových scenérii. Riskla som to. Dohodli sme sa, že príde o 2 hodinky, lebo si potrebuje ešte niečo dovybavovať. Jasné, že meškal. Ja z duše neznášam keď, niekto mešká, ako sa hovorí prestnosť je výsada kráľov. V tú dobu mi to nevadilo lebo som zaspala pred telkou. Musel mi asi 3 x volať, aby som vôbec vstala. S rozospatým hlasom, pokrčenou tvárou, v teplakoch a vo vetrovke som vybehla von. Nasadla som do auta a šli sme na tiché miesto, kde by sme sa mohli v kľude porozprávať. Totiž to nevedel, že som nechala šracka povahovo na nezaplatenie a tým pádom sa správal, ako sa správal a snažil sa ospravedlniť a skúsiť to znovu. Jasné, že by som to asi pred pol rokom brala, ale po ročnom spoznavaním a skúmaní jeho myslenia a povahy už nemám záujem. Jemne som mu naznačila, že smola. Bolo vidno, že ho to mrzí. Ako sa vraví 2x a dosť. Mám taký pocit, že jeho to tak skoro nepustí a bude ma upozorňovať, že je tu. Veď je policajt a najhoršie čo môže žena urobiť je zapliesť sa s policajtom. V takom to prípade treba dávať pozor ako sa rozídete či v dobrom alebo v zlom. Musíte v dobrom. Po vypočutí oboch strán sme ešte zafajčili 2 cigarety, rozlúčili sa a šli domov. Po príchode domov som ešte sadla pred telku a pozerala nejakú kriminálku. Zrazu mi zavonil telefón. Bol to Pán postelevé scenérie, opýtal sa ma čo robím, čo asi môže robiť človek, ktorého vyložil pred domom a videl ako vchádzam dnu? Povedala som mu, že som na diske (so srandy), a že balím nejakého fešák, on mi povedal, že nebude rušiť a ja v poriadku. Zložila som. Možno sa bude zdať, že som bola k nemu hnusná, ale nezásluži si, aby som bola ku nemu ako cukrík. Je toho strašne veľa, aby ste vedeli o všetkom čo sa dialo medzi nami. Neskôr mi potom ešte prezvonil ale už som ležala v posteli, tak som to ignorovala. --Tak to bol opäť jeden deň z môjho života. =o))