Život obyčajne neobyčajného človeka

12. 1 2009 Večer som šla neskoro spať, keďže som sa snažila niečo to o mne napísať, čiže ráno niečo pred ôsmou mi bolo ťažko vstať z postele. Ohrievala by som sa dlhšie, ale mamina potrebovala odviesť k lekárke. Bola dosť vystrašená, pretože dnes jej majú povedať čo to jej vlastne našli na štitnej žľaze. Cestou do mesta som ju ukľudňovala, že nech sa nebojí, že všetko bude v poriadku. Vyložila som ju pred poliklinikou. Bolo vidno, že sa strašne bojí. Stihla som jej ešte povedať nech mi zavolá kedy mám prisť pre ňu a zatvorila dvere. Som ako na ihlách. Tak teraz sedím, pijem kávu a snažím sa čo to vydať zo seba. Nejak sa zamestanť, aby som na to nemusela myslieť. -Vidím, že niekto reagoval na môj včerajšok. Som im vďačná, pretože aspoň sa naučim prijať kritiku, či je to v dobrom alebo v zlom-. -Mamina sa mi ozvala zhruba asi pol 12 nech dôjdem. Cestou do mesta som rozmýšľala čo asi mi oznámi. Dohodli sme sa, že sa stretneme v banke, pretože potrebovala niečo vybaviť a vložiť na účet peniaze, ktoré som jej mala doniesť. Auto som zaparkovala a šla pomaly k banke. Po ceste som stretla svojho exfinalistu posteľového scénaristu, stál na križovatke (v aute). Čakala som, že mi automatický zavolá ako vždy ale nestalo sa. On totiž má tendenciu sa na čas odmlčať a po čase zavolať ako by sa nič nedialo. Mamina ma už čakala pri vchode do banky. Postavili sme sa do radu plného čakajúcich ľudí a nesmelo som sa opýtala ako dopadla u lekárky. Jej odpoveďou som sa nič nové nedozvedela. Povedala, že krvné testy sú v poriadku len musí ísť na nejaké špeciálne USG koncom mesiaca, aby konečene vedeli čo to tam šrapoce. Veci v banke sme vybavili asi za necelú hodinku a šli sme domov. - Po príchode domov sme sa naobedovali a v podstate oddychovali. Večer sa mi ozvala kamoška či neskočime na kávu. Moja odpoveď bola jasná. Kedy, by som ja mohla sedieť doma? Tak sme sa dohodli na čase a šli trošku poklábosiť. Samozrejme kávu som si nedala, lebo ráno som vstávala do robotky a tak, by som nezaspala. Po príchode domov som ešte troška počítala knižku a tým sa skončil môj úmorný deň.